Vieme čo chceme od dnešného vzdelávania? Pýta sa Tomáš Feřtek

Autor: František Muránsky | 20.6.2016 o 9:00 | Karma článku: 1,15 | Prečítané:  159x

Novinár a konzultant EDUin Tomáš Feřtek vo svojej knihe Co je nového ve vzdělávání  na české a slovenské pomery predložil celkom slušný pohľad na vývoj školstva a vzdelávania za posledných sto rokov.

Školy nie sú izolovaným ostrovom

Nosnou myšlienkou je jeho presvedčenie, že školy, učitelia, žiaci, vzdelávacie metódy, sa nenachádzajú v izolovanom  priestore, ale sú pod neustálym vplyvom širších spoločenských požiadaviek. To, že prevažnú časť 20. storočia bol model v školách založený  na základe poslušnosti voči autoritám, vyplývalo z určitého kontextu. Na začiatku 20. storočia bol prístup k informáciám slabý a učiteľ bol často jediným prostriedkom získania kvalifikácie a vedomosti. Z toho prirodzene vyplývala jeho dôležitosť, teda „autorita“. Postupne, ako sa v 20. storočí menilo okolité prostredie a informácie dostával  žiak aj študent z iných zdrojov, rola učiteľa, ako aj jeho „prirodzená autorita“, slabla.

Nemení sa len prístup k informáciám, ale aj prostredie, do ktorého sa žiak pripravuje v školských laviciach. Kým v minulosti sa vyžadovala ako jedna z dôležitých kvalifikačných schopností poslušnosť voči nadriadenému, v prostredí po Nežnej revolúcii sa stávajú dôležitými kompetenciami pre pracovný život  “soft skills”, iniciatíva, nápady či kreativita.

Hlavným motívom k tomuto komplexnejšieho pohľadu je autorove presvedčenie, že nostalgia a návrat starého dobrého školstva založenom na poslušnosti a elitárstve, nie je možný. Tomáš Feřtek sa stavia na stranu progresivistov, ktorí sa snažia školstvo a vzdelávacie metódy adaptovať na nové spoločenské potreby.

Nové trendy v školstve nevyplývajú len z meniaceho sa prostredia, ale aj na základe nových objavov v neurológii či vývojovej psychológii. Tradičné metódy založené na trestoch a odmenách, podľa autora boli vhodné do sveta, v ktorom dominovali stereotypné a monotónne úlohy. Moderná vývojová psychológia však tvrdí, že oveľa efektívnejšou metódou je pozitívna motivácia. Rola učiteľa sa podobá skôr sprievodcovi, ktorý pomáha študentovi vyriešiť tú ktorú úlohu, než pozícia autority, ktorá vlastní to jediné vhodné riešenie.

Mýtus jediného modelu

V druhej polovici knihy autor presviedča čitateľa, že predstava jediného modelu v školstve je chybná. Aj v minulosti predsa, okrem dominantného modelu, boli prítomné odlišné modely, napr. Montessori, Waldorfská škola, o nadčasovom Komenskom nehovoriac. Každopádne svet informačných technológií, internetu, zásadným spôsobom preniká a preberá množstvo vzdelávacích aktivít, donedávna patriacich výhradne školám.

Novým výzvam, pred ktorými stojí súčasné školstvo, netreba čeliť tým, že sa školstvo izoluje. Naopak, navrhuje sústrediť sa na to, čo informačné technológie či internet nedokážu ponúknuť. Odmieta elitárske vzdelávanie, založené na filtrovaní žiakov a podporuje inklúziu. Škola by tak mala v oveľa väčšej miere rešpektovať individualitu každého žiaka. Verí, že školstvu pomôže rastúci záujem rodičov o vzdelávanie svojich detí a predovšetkým žiada do školstva motivovanejších a iniciatívnejších ľudí.

Tekuté a hmlisté smerovanie?

Žiaľ, autor až typicky Baumanovsky tvrdí, že cieľ súčasného smerovania škôl a vzdelávania je hmlistý a nejasný. Ja si naopak myslím, že cieľ a vízia masového školstva, ktoré vznikalo počas 19. storočia,  sa nijako nezmenila. Súkromné či verejné školstvo je služba, ktorej hlavnou úlohou je čo najlepšie adaptovať deti a študentov na pracovný trh. To, čo sa mení a je hmlisté sú metódy, podľa ktorých sa majú študenti čo najlepšie pripraviť na  pracovný trh.

Autor je miestami dosť povrchný, ako v prípade jeho kritiky modernej pedagogiky, ktorá sa podľa neho, vďaka prílišnej konkrétnosti, vracia do sveta 19. storočia a vzdáva sa tak dôležitej abstrakcie. Problém je  však v tom, že k abstrakcii sa vtedajšie školstvo dopracovávalo cez memorovanie, učenie naspamäť a drilovanie faktov. Je prirodzené, že moderná pedagogika sa snaží vyhýbať memorovaniu a postupnými krokmi od konkrétnosti smerovať k vyššej abstrakcii. A napríklad jeho predstava učenia od abstraktného ku konkrétnemu, nádherne nefunguje pri výučbe cudzieho jazyka.

Tomáš Feřtek venuje dva tri riadky napríklad Montessori školám, pritom viacerí autori, ktorých som v poslednej dobe čítal, Matt Ridley The Evolution of Everything: How New ideas Emerge, Erik Brynjolfsson, Andrew McAfee Druhy věk strojů , si všimli, že pozoruhodne veľa inovátorov prešlo jej školskými lavicami ako napríklad Larry Page a Sergey Brin zakladatelia Googlu, Jeff Bazos šef Amazonu, Jimi Wales zakladateľ Wikipédie či "nejaký" Bill Gates.

Múdri starí muži?

Naopak, pre mňa úplne zbytočne dostali v jeho knihe množstvo priestoru dvaja hundroši od prirodzenia, Manfred Spitzer a Konrad Liessmann, ktorých označuje dokonca za dvoch starých múdrych mužov. Taký Manfred Spitzer neporozumel ani len elementárnemu vzťahu medzi technológiami a nami. Dobrú kritiku na jeho knihu nájdete tu a celkom budem rád, keď mi niekto, kto má pocit, že technológie podporujú hlúpnutie, vysvetlí Flynnov efekt.

Čo sa týka Konrada Liessmanna, on síce plače nad stavom súčasného vzdelávania, ale v pozadí až príliš silne cítiť fakt, že Liessmann si predovšetkým zúfa nad svojou upadajúcou spoločenskou prestížou postavenia filozofa v spoločnosti. Liessmann sníva o starom aristokratickom a elitárskom školstve, proti ktorému sám Tomáš Feřtek bojuje. Opäť odporúčam úvod Ako vysvetliť svet od Stevena Weinberga. Konrad Liessmann, podobne ako mnoho iných intelektuálov, pre mňa stále nepochopiteľne a ezotericky verí, že myšlienky sú viac, než hmota, resp., že informácie a vedomosti sú niečo viac, než nástroje a  technológie. Predsa technológie sú, ako skvele hovorí ekonóm Cesar Hidalgo, „myšlienky zhmotnené do objektov“. Nové myšlienky a prielomy vznikajú práve pod vplyvom nových technológií. Pre mnohých intelektuálov (tým nechcem nijako narážať na autora) je jediným šťastím, ale aj pre ich okolie, že ich myšlienky nie sú chvalabohu zhmotnené v praxi.

Tomáš Feřtek žiaľ, poznačený týmito starými hundrošmi, verí, že školy sa môžu zaobísť aj bez technológií a mali by sa zamerať "na sociálne vzťahy, hlbšie poznanie a hmatateľné veci". No ale práve technológie spôsobujú, že žijeme a pracujeme vo väčších kolektívoch a komunikujeme s neznámymi ľuďmi ďaleko viac než v minulosti. Požiadavky na soft skills, lepšie komunikačné schopnosti či zlepšovanie argumentácie, sú dôsledkom práve prehlbujúcej sa špecializácie práce, kde si vymieňame informácie v ich abstraktnejších  vyjadreniach, ďaleko viac než to bolo pred pár desaťročiami. Prečo napríklad neviesť deti pomocou  rôznych aplikácií bežiacich na mobiloch k tvorivému písaniu? Vyhýbať sa takýmto možnostiam, ktoré poskytujú technológie, je podobný postoj, ako keď si kedysi ľudia zakrývali alobalom okná pred šíriacimi sa televíznymi a rádiovými vlnami.

Keď autor píše o zameraní sa na „hlboké poznanie“, tak tipujem, že hovorí o snahe zlepšovať abstraktné myslenie. V knihách  Druhý vek strojů či The New division of Labor autori celkom uveriteľne vysvetľujú, že počas 20. storočia technológie preberali množstvo manuálnej práce. Miznú tak jednoduché a rutinné typy prác a vznikajú nové pracovné pozície, v ktorých sa vyžadujú väčšie nároky na abstraktné, kreatívne a komunikačné schopnosti. Snaha o abstraktnejšie a tvorivejšie myslenie, nie je cestou robenia „hĺbavých grimás“, ale cesta spájania a rekombinácie existujúcich myšlienok a technológií do nových podôb, ktoré vyprodukujú kreatívnejšie typy prác.

Dizajnérsky vs. evolučný model

Tomáš Feřtek je skôr reformátor a nie inovátor. Jeho názory sú na české a  slovenské prostredie pokrokovejšie, avšak v mnohom vychádzajú z toho istého myšlienkového priestoru, aký majú ľudia, voči ktorým sa vyhraňuje. Autor verí, že zmeniť školstvo sa dá jednoducho tým, že sa vrátia do neho šikovnejší a motivovanejší učitelia. Tí potom začnú kvalitnejšie učiť, školy začnú produkovať múdrejších a kreatívnejších študentov a odborníkov, ktorí potom vymyslia nové inovácie a tie spôsobia vyšší ekonomický rast.

Toto je tradičný dizajnersko - kreacionistický lineárny model, ktorý ostro kontrastuje s evolučným modelom založenom na rozširovaní a prehlbovaní kolektívnej inteligencie. Prostredie, v ktorom žili starovekí Feničania a Gréci, talianske mestské štáty, Holandsko 16. storočia, Anglicko 18. storočia, nebolo také plodné, lebo tam múdre elity investovali do školstva, a to neskôr vyprodukovalo géniov. Len prostredie bohaté na myšlienky, nápady, idey, ktoré podobne ako v evolučnom procese zmutujú do nových foriem, dokáže vyprodukovať inovácie a inovátorov.

Potrebujeme viac modelov a pestrejšie prostredie, v ktorom sa rôzne myšlienky budú miesiť a rekombinovať. Samozrejme, občas sa môže stať, že „osvietené“ elity vyberú vhodný model, ako napríklad neustále omieľaný Fínsky školský model. Známy historik Niall Fergusson však poznamenáva, že práve Škandinávia, resp. Švédsko a Dánsko sú symbolmi v priekopníctve a podpore zakladania „slobodných škôl“ a ich decentralizácie.

Každopádne držím autorovi všetky palce a prsty v jeho boji za progresívnejšie školstvo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Schválili nezmysel? Nie, psy a mačky nebudú operovať zaživa

Novela zákona o liekoch nie je dramatická.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?